Je pre mňa celkom ťažké, rozpamätať sa na dobu tesne pred odchodom a tesne po príchode. Dnes to moji kamaráti nazývajú odvahou, ja to vnímam skôr ako nerozvážnosť, či dokonca hlúposť. Vybrala som sa do Rakúska s tromi nemeckými slovíčkami v hlave, (ktoré som vďaka tunajšiemu dialektu nikdy nepoužila) zbalila som si kufor, celý svoj život a odišla som. A zrazu som bola takmer tisíc kilometrov od domova a sama sebe som pokladala otázky typu: "Čo ty tu, prosím ťa, robíš."
Z prvých dvoch mesiacov mám doslova okno. Pamätám si hodiny strávené nad nemčinou, hľadanie bytu, stres v práci. Ale tieto spomienky sú zahmlené, matné. Viem len, že som si každý deň hovorila, nech už prejde aspoň mesiac, dva, nech už mám tie začiatky za sebou.
Dnes neľutujem. Viem, že môj odchod bol prospešný minimálne pre moju rodinu. Samozrejme, všetko je to o peniazoch. Ale za akú cenu? Ja som si vedomá toho, čo som musela obetovať. Čas, strávený s mojou rodinou, mi žiadne peniaze nevynahradia. Snáď len pocit, že sa majú lepšie. Mnoho ľudí, bez ktorých som si nevedela predstaviť život sa vyparilo. Diaľka robí strašne veľa a sociálne siete nezachránia všetky vzťahy. A naopak, viem, že existujú ľudia, ktorí si nevedeli svoj život predstaviť bezo mňa a predsa už nie sme v kontakte. Cesty sa rozchádzajú.
Život je škola, a zahraničie je pre mňa jedna z najťažších skúšok. Skúška, na ktorú som nebola pripravená a predsa som prešla. Možno nie s výbornou, ale to už nie je až také dôležité. No na momenty, kedy som si chcela zbaliť kufor, vzdať to a vrátiť sa naspäť nikdy nezabudnem. Prišla som o ľudí, ktorých som mala rada, ktorí pre mňa veľa znamenali. Napriek tomu, vďaka pár osôbkam, ktorým nevadí tisíc kilometrová vzdialenosť, ktorí zdvihnú telefón a zavolajú, viem, že to stálo za to. Sú to ľudia, s ktorými keď sa stretnem po polroku, naviažeme na predošlý rozhovor. A kvôli nim sa mi oplatí vracať sa.
Čas a kilometre. Niekedy som za ne vďačná, niekedy ich preklínam. Ale viem, že toto som si vybrala. A takto to má byť.