Keď sa hovorí, že najhorší pocit na svete je vidieť plakať niekoho blízkeho, je to pravda. Alica sa teda naplače až až. Je to ten typ totálne rozdvojenej osobnosti. Na jednej strane ju rozplače akákoľvek nespravodlivosť tohto sveta (a že ich nie je málo), na druhej strane je to po mojej mame najsilnejšia žena, akú poznám. Je krásna, citlivá, nadaná a má v sebe niečo, čo vám po prvom stretnutí napovie, že by chcela zachrániť úplne celý svet, keby to len trošku šlo.
Odmalička sme stále spolu, a kdekoľvek idem, ona časom príde za mnou. Najzvláštnejšie obdobie pre mňa asi bolo, keď mi zrazu na osem mesiacov zdrhla na grécky ostrov. To, že odišla nebolo tak divné, ako to, že to tam zvládla aj bezo mňa. V tom období som si pripadala totálne zbytočná a moje dni boli jednotvárne, bez zmyslu. Nemala som za koho žehliť prúsery a to teda nebolo normálne. Ale vrátila sa mi, rebélia pokračuje a ja sa opäť cítim užitočná.
Myslela som si, že ju dokážem ochrániť pred všetkým. Proste som ju chcela niekam zatvoriť, dávať jej každý deň nové ponaučenia, a potom niekedy ju možno pustiť na slobodu, do reálneho života. Nechcela som aby robila chyby, ktoré som spravila ja, aby ju bolelo niečo, čoho by som ju mohla ušetriť. Ale nejde to. Každý človek potrebuje urobiť svoje vlastné chyby, prežiť svoju vlastnú bolesť. Je to akoby niekto vám niekto prečítal knihu a hovoril o svojich pocitoch z tejto knihy. Ale kým tú knihu človek neprečíta sám, nepredstaví si všetko podľa svojho obrazu, má len úbohú predstavu, v podstate nevie nič. Nič necíti.
Tak som ju nechala letieť. Letím nad ňou, aby som mala prehľad, kontrolu, aby sa mohla pozrieť hore a vidieť ma tam. Aby mohla kedykoľvek zavolať a ja tam vždy budem. A ona to vie. Ja to viem tiež.
Možno už nie je Alica z krajiny zázrakov, no stále je to moja malá sestra Dáška.
